Jej spomienky na detstvo, zatieňuje dusno. Dusno v spoločnej domácností a neskôr v spoločnom dome. Medzi jej rodičmi a starými rodičmi z otcovej strany. To dusno, hádky a nadávky trvali dvadsaťosem rokov. Nepomohol ani oddelený vchod.
Na druhej strane mala milujúcich starých rodičov z maminej strany, ktorý sa jej veľmi venovali. Často ju mali pri sebe...hoci mali vo svojej domácností ešte dvoch synov.
Cítila sa tam stále, ako malá princezná v kráľovstve. Často plakávala, keď ju rodičia brali domov.
Po desiatich rokoch pribudol do rodiny ďalší člen. Najprv na neho žiarlila, že ju obral o rodičov, o starkých a o všetko čo patrilo niekoľko rokov iba jej. Typické pre jedináčika.
No zakrátko sa to otočilo a ona sa začala o bračeka v neprítomnosti rodičov starať. S veľkou láskou ho opatrovala a chránila ako svoje dieťa. Jednoducho veľká sestra.
Po krátkom čase však začala dostávať namiesto vďaky od svojej mamy, iba hubovú polievku a buchnáty za všetko.
Aj za to, čo neurobila...
Museli doma ťažko pracovať, no svojej mamke, ktorú nesmierne ľúbila sa nikdy, ani v dospelostí nezavďačila.
V mame sa začalo odrážať to zlo a dusno, ale najmä začala nejako veľmi inklinovať k synovi. Všetko mu prepáčila, všetko mu ospravedlnila. Keď začal už školský vek, puberta a bolo treba robiť poriadky, tak milý synáčik jej ušiel cez plot.
Prerástol jej cez hlavu, ani školu si nedokončil...
Otec ťažko pracoval a často jej hovoril, že má to čo chcela.
Ona si konečne našla vytúženého, milujúceho priateľa. Vydala sa.... a rýchlo utekala z toho hrozného domu preč.
Nechcela nič....stačilo jej byť, iba pár kilometrov od nich, v náručí svojho dobrého manžela.
Všetko sa akoby šťastné zlomilo, po narodení ich dieťatka. Bolo to ich prvé vnúča. Začali si akoby budovať nanovo vzťahy. Ona sa stále vinila, že všetko to zlo bolo iba jej pričinením.
Potom prišla svadba aj ich syna. Ten sa odrazu začal vypínať, že vraj on sa postará a zostane doma s rodičmi. Prijala to s radosťou a nič nemohlo narušiť ich krásne vzťahy. Boli spolu každučky víkend, Vianoce, každé sviatky. Jej dobrý manžel prispieval, veľmi k tým dobrým vzťahom. Mali ho veľmi radi. Nikdy medzi nimi nepadlo za tridsať rokov, ani jedno tvrdé slovo. Prišli do rodiny aj ďalšie vnúčatka. Cez spoločné víkendy a sviatky boli všetci spolu, ako jedná veľká rodina, aj deti sa navzájom mali veľmi radi.
Potom prišla do rodiny tvrdá „rana osudu". Jej milované dieťa zomiera, odchádza, náhle a na veľmi zákernú diagnózu. Zosypala sa....to nemôže byť predsa pravda. Prečo práve ja a moje dieťa? Prešiel nejaký čas a ona sa pokúša, učí s tým žiť a prijať to. Veď ma okolo seba milujúcich ľudí...
No bolo to iba zdanie a zdanie niekedy klame. Manžel to nevydržal a pomaly sa vzdialil. Najprv do zahraničia za prácou a potom....
Znovu ju držal pocit, že tu ma ešte rodičov, ktorým ma splatiť to, že pri nej stáli ako psychická opora.
Prichádza ďalšia rana....správa, že brachovi sa rozpadá manželstvo kvôli inej žene.
Hrozne to bolíííí...ale ona s vypätím všetkých síl začína pomáhať jeho deťom. Psychický, fyzický, materiálne, hoci ma niekedy pocit, že ju využívajú. Nedbá na nič.
Občas to zabolí, ale ona ide ďalej.
A tu prichádza ta najnečakanejšia rana, keď ju po toľkých rokoch, odtrhne práve milovaný brat od rodičov.
Padlo všetko, čo sa snažila celý svoj život budovať...
Obnovujú sa všetky rany z detstvá... zradili ju vlastní rodičia.
Bola už od narodenia kojená bolesťou....ale toto, by nečakala, nečakala, ani v najhoršom sne.
Nikdy a nič si v živote nevedel dať do poriadku. Vždy sme ho z niečoho ťahali, nemal v ničom zodpovednosť a teraz ma pocit, že dobehne všetko, čo v živote zmeškal? Možno si chce niečo dokázať. Len, či mu ten životný rýchlik už neušiel....
Chápe, že sa aj takéto vecí v živote stavajú, keď si už manželia nerozumejú, nemajú si čo povedať. Veď aj ona to sama zažila.
Ale jedno mu asi nikdy v živote neodpustí..., že rozbil po viac ako päťdesiatich rokoch celú rodinu. Prečo ju, tak hnusne odtrhol od rodičov a svoje detí od starkých.
Znovu asi zvíťazila „ Opičia" láska matky k synovi. Svoje vnúčatá a nevestu vyhnali na ulicu a pod strechu prijali detí cudzej ženy... A ona s týmto nikdy v živote súhlasiť nebude.
Myslím si, že toto môže byť iba „sila viery....", že táto žena to nevzdáva a bolo to z nej aj cítiť !
Keď išla prosiť k rodičom za tieto detí, vyhodili ju.... Pokorila sa a išla ešte raz, znova.
„ Mami, prosím čo to robíte? Veď vieš, že ja som stratila svoje dieťa a Vy toto?...Prečo opakuješ chyby, ktoré si Ty sama zažila od svojej svokry." Prosíkala... No nepomohlo to. Jej milovaný otec sklopil zrak a mama zavelila. „ No a čo teraz, že ma inú, veď aj iní v dedine majú frajerky! Kto nechce nemusí k nám chodiť."
Áno, veď dnes je to IN....
Musí byť na neho veľmi hrdá....veď ma aj načo.
Musíme mať asi veľmi otupené svedomie, ak neveru a cudzoložstvo pomenujeme za niečo „ moderné".
Agresivitu starcov, za demenciu, neposlušnosť a nevychovanosť detí, za modernú výchovu...atď. Takto sa v spoločností rozmáha zlo a hriech.
Ale hlavne milé žienky, nebuďme matkami s „Opičou" láskou a nebuďme falošné „Trpiteľky"! Ja to vidím z rôznych príbehov, že to nie je vôbec ľahké. Ale nedovoľme ubližovať naším deťom, ani takýmto manželom a ani takýmto svokrám.
