Bolo mi pri srdci veľmi ťažko, lebo zadne sedačky nášho autá, sú už sedem rokov prázdne.
Zaznieval z nich smiech, krásne slová „ mami, tatík". No a občas aj plač, keď sa rozhodovalo o prvenstve medzi sedadlami. Neskôr to boli už dospelácke debaty...
Mali sme na dovolenku ísť až v septembri. No moja drahá polovička sa pokúsila o nemožne. Vybaviť si v práci týždeň dovolenky, aj keď ju nemal nahlásenú na august. Ani sám tomu neveril, no podarilo sa. Našiel sa pre nás jeden augustový týždeň. A tak môj Miňko vyhlásil, že sa ide k Slov. moru, lebo už sa vraj nedokáže na mňa pozerať, ako trpím.
Tento pol rok bol pre nás psychický veľmi ťažký a vyčerpávajúci. Už nado mnou visel syndróm „ vyhorenia."
Tento rok som zistila, že ľahšie sa riešia problémy cudzích ľudí. Ľahšie sa radí a pomáha cudzím. No horšie a psychický ťažšie je, keď sa to dotýka tých najbližších v rodine.
Zbalili sme sa na rýchlo, nikomu sme ani nepovedali, že odchádzame. Bolo mi už naozaj všetko jedno... Nechala som tak aj záhradku, hoci teraz potrebuje opateru, polievanie a zber.
Bolo mi jedno, či vydržia kvety v byte...
Sľúbila som, že vypnem vo všetkom, že vypínam aj mobil...
Dorazili sme na miesto, ubytovali sme sa a utekali na kúpalisko, lebo sa črtala nádherná horúca nedeľa. Večer po návrate zapínam mobil. To len aby som sa pozrela, kto zvonil a čo je nové. Čítam správu. „ Tetulienočka moja, čo porábate? Ak nemáte nič na pláne, nešli by ste dakde na prechádzku trošku na pokec? Peknú a požehnanú nedeľu, pa ,:) zu"
„Zu" to je Zuzana, najlepšia kamarátka našej dcéry a zároveň spolužiačka zo strednej školy.
Povedala som si, tak nech je sranda a napísala som. „ Zuzi s Tebou vždy a veľmi rada...Len to má jeden háčik, musela by si prísť za nami do Podhájskej..."
Odpoveď neprichádzala, ostalo ticho, tak sme si vychutnávali vodu, počasie a najmä tu zmenu. Oddychovali sme a načerpávali, ba dokonca až nasávali, jak vyschnuté špongie ten pokoj a silu.
V utorok večer došla ďalšia správa. „ Tetulienočka moja a boli by sme veľká vtierka, keby sme dorazili za Vami so Števom? Neprekážalo by Vám to?"
Moja odpoveď znela. „ Neprekážalo, my sa s ujom iba potešíme."
V stredu sme o desiatej išli na kúpalisko, už vo štvorici
Takže sa znovu postaral...
Pol dovolenky sme mali na premýšľanie a ticho, ktoré sme už obaja veľmi potrebovali. A druhú polku sme si užívali s mladými. Bolo nám s nimi veľmi, veľmi dobré, veselo. Omladli sme, užili sme si s nimi srandy a naozaj sme načerpali nových síl. Môžeme ísť ďalej...
Ten kto to neprežil, si bude myslieť, že toto čo tu opísujem je " iba" smiešná náhoda. No kto ostal sám, vie čo to znamená, keď na neho známi nezábudli. O to vzácnejšie je, keď chce s vami stráviť čas cudzie dospele dieťa.
Znovu som sa presvedčila o jeho láske, lebo nik nepozná seba tak dokonale, ako nás pozná On. Iba náš Pán vie najlepšie, čo potrebujeme...